Shadowrun

http://shadowrun.netroof.eu/

Shadowrun
.
Shadowrun
21.05.2022 - 14:19:26
Shadowrun
Shadowrun
Shadowrun
meno:
heslo:
[reg]   autologin
Shadowrun
Shadowrun

Posledných 20

kategória: Poviedky

poslal Ekin ( 23.10.2006 | 21:15:49 )

jená sa o taký...hmm dajme tomu začiatok jednej kyberpunkovej knihy (odohráva sa pred shadowrunským prebudením)





Môj život akosi strácal zmysel. Sediac nad knihami, ktoré mi nič nehovorili, študujúc niečo, čo ma už dávno prestalo baviť som začal premýšľať o svete okolo seba. Vlastne ani neviem, či ma tie veci vôbec niekedy bavili, či som si len nenahováral, že by bolo fajn sa tomu venovať. Môj život sa pomaly stával neznesiteľným. Dni plynuli za sebou a pomaly sa zlievali do jedného nepretržitého nevyužitého a preflákaného cyklu. Už som ani nevedel, aký je deň v týždni, nieto aký je mesiac. Len som tušil, že to bolo na prelome augusta a septembra. Skúšky sa blížili a ja som sa stále nevedel donútiť niečo robiť. Nieto učiť sa. A vtedy sa stala vec, ktorá zmenila môj život a dala mu zmysel. Aby som neklamal, náhodou viem, ktorý deň v týždni to bol. Bol to štvrtok. Posledná vojna začala vo štvrtok.

Pred Tým

Perfektná situácia. Sediac na studenej betónovej podlahe pokrytej kúskami ohoreného linolea počítam náboje. Posledných dvadsať. Sedem v zbrani, dvanásť v náhradnom zásobníku a jeden vo vrecku - Ten posledný. Keď Ollie rozdával zbrane a strelivo, každému dal ten jeden zvlášť. Ten posledný nieje pre nepriateľa, je pre vás. Ako keby na to niekedy ostal čas. Ľudia v boji väčšinou zomierajú rýchlo, málokedy sú schopní ešte nejakého pohybu. A keď už nastane situácia že sa môžu hýbať, nikdy nezostane dosť síl na posledný náboj. Vlastne som ešte nikoho nevidel ho použiť. A to som už videl zomrieť viac ľudí ako by som si prial. Keď sa na to tak spätne pozerám, je to vlastne obrovské plytvanie strelivom (to sa zase ozvala tá cynickejšia časť môjho Ja). Ľudí na zabíjanie je vždy dosť, nábojov je niekedy nedostatok (aj o tom som sa už mnohokrát presvedčil). Pri pomyslení na situáciu v akej sa práve teraz nachádzam je to vlastne irónia. Keby som každému koho som za posledných osem rokov videl zomrieť vzal jeho posledný náboj, mal by som teraz streliva pre celý batalión.

Posunul som sa trochu ďalej od okna a oprel sa o stenu medzi niekdajšou kuchynskou linkou a niekdajšou automatickou umývačkou riadu. Opatrne som nadvihol nevládnu nohu rukami a zasunul ju pod linku (vždy ma prekvapí, že nieje taká ťažká, ako vyzerá). Už ma vôbec nebolela, ale to peklo kým som ručne odpojil receptory bolesti by som zažiť znova nechcel. Ešte šťastie, že to schytala tá kybernetická, keby ma trafili do druhej, tak by som tie receptory odpojiť nemohol. Vlastne by som už asi ležal niekde na schodoch v bezvedomí, ako sa mi to stalo, keď som prvý krát prišiel o nohu.

Oprel som sa zase o stenu a kúsky opadanej omietky mi spadli za golier. Dosť to škrabalo, ale nejak som sa nevedel prinútiť niečo s tým urobiť. Vlastne som sa už nemohol prinútiť urobiť vôbec nič. Ten krátky pohyb rúk, keď som naprával nohu ma strašne unavil. Uvedomujúc si neschopnosť akéhokoľvek pohybu som asi omdlel. Alebo som zaspal od vyčerpania, už presne neviem, čo to bolo, ale to je vlastne jedno.

Keď som sa prebudil, vonku sa už stmievalo. Pravdu povediac, nevedel som, či sa stmieva, alebo svitá. Nejak som strácal pojem o čase. Kým som predtým zaškrtil krvácanie na nohe (to že je kybernetická neznamená, že neobsahuje živé časti), stratil som veľa krvi. Asi preto som sa cítil taký slabý. Posledné lúče slnka sa zvoľna opierali o obločný rám a lámali na zbytkoch skla zabodnutých v stene za ním. Spoza okna bolo počuť občasnú streľbu z automatických zbraní rozliehajúcu sa medzi výškovými budovami skoro ľudoprázdneho mesta v ozvenách ako medzi vysokými horami. Pozrel som dole na ruku. I ten nepatrný pohyb hlavou ma stál toľko síl, ako zdvihnutie železobetónového nosníka. Veľkú automatickú pištoľ som ešte stále držal v ruke, ale v dlani som ju necítil. Keď som sa pokúsil pohnúť rukou, napodiv sa mi to podarilo. Ale bolo to dosť zvláštne. Ako by to ani nebola moja ruka. Keby som nevidel že sa hýbe, nevedel by som o tom. A aj s tým videním to bolo už dosť nahnuté. Nejak som strácal perspektívu a hĺbkové vnímanie. Možno to bolo tým, že ľavé oko som nemohol otvoriť pre množstvo "niečoho" čo som na ňom mal nalepené (radšej som sa ani nepokúšal zistiť čo to "niečo" vlastne je, mal som nepríjemné podozrenie že to bude mať niečo spoločné s tou otvorenou ranou na hlave). Farby sa zase začali rozmazávať a obraz zaostávať za mojim pohľadom...

Keď som tvrdil, že mesto je vyľudnené, zjavne som sa mýlil. O mojom omyle ma presvedčil zvuk ťažkých topánok stúpajúcich po schodoch k bytu kde som ležal/sedel. Vonku už bola tma. Takže predsa sa stmievalo, nie svitalo, blesklo mi hlavou.

Dvere v ľavom rohu miestnosti sa začali pomaly otvárať a v rozvírenom vzduchu bolo vidieť kužeľ svetla baterky olizujúci steny a nábytok. Trochu som sa prikrčil a namieril na dvere. Je ťažké mieriť, keď si necítite ruku, ale myslím si, že sa mi to podarilo. Teda, nemyslím si to, ja to viem. A ten chlapík čo stál za dverami to tiež vedel, pokiaľ mal ešte mozog v hlave. Prierazná munícia robí svoje. Po mojej malej streleckej exhibícii už kužele svetla prenikali aj cez tri malé dierky vo dverách. Takže ten mŕtvy tu zjavne nebol sám. To nieje dobré. A mám už len štyri náboje v zásobníku. To už vôbec nieje dobré. Mal som prebiť na plný náhradný kým som mohol. Aj keby som bol teraz schopný vymeniť zásobník, o čom silne pochybujem, ťažko by som to stihol v nejakom rozumnom čase (rozumným časom myslím čas, keď ma nestihnú zabiť...v mojom stave skôr "doraziť"). Dvere sa zas trochu pootvorili, ale než som stihol zamieriť, dovnútra vletel malý valček a dvere sa bleskurýchlo zase zavreli. Zbabelci! Granátmi na mňa! To nemajú kúska cti? Neodvážia sa vybehnúť na jedného skoro neozbrojeného mrzáka tvárou v tvár? Vlastne keď som sa nad tým v tom kratičkom okamihu než granát vybuchol zamyslel, urobil by som na ich mieste asi to isté.

Granát nevybuchol (našťastie), ale začal prudko syčať (nanešťastie) a miestnosť zahalil hustý dym. Bol to len dym, žiaden plyn, trochu horšie sa dýchalo, ale prežiť sa to dalo.

Dvere sa brudko otvorili a nejasne som videl, ako dve postavy v sivých maskáčových uniformách vkĺzli dovnútra a pod rúškou dymu si našli výhodné palebné postavenie. Moje šťastie bolo, že oni ma nevideli. Ale keď si zapnú termo... Zdvihol som zase necitlivú ruku so zbraňou a namieril na miesto, kde som myslel, že sa skrýva jeden z nich...

Bohužiaľ, ten granát a ten rozruch pred dverami mali len odpútať moju pozornosť. A musím uznať (aj keď nerád), že sa im to čiastočne podarilo. Ozajstný útok prišiel z okna napravo odomňa.

Keby bolo okno zasklené povedal by som že sa rozletelo ako v akčnom filme a niekto preskočil cez nebezpečne poletujúce úlomky skla do miestnosti. V skutočnosti to skôr vyzeralo tak, že niekto úplne nehlučne preskočil cez rozbité okno a pristál asi pol metra predo mnou. Nebolo počuť žiadny praskot skla, alebo okenného rámu. Dokonca nebolo počuť ani zvučku ako z akčného filmu, ani to známe "kiaaa" ktorým sa oznamuje triumfálny príchod hlavného akčného hrdinu na scénu. Proste skoro nehlučne pristál na koberci predo mnou a natiahol ruku smerom ku mne. Bol celý v čiernom (na rozdiel od väčšiny nepriateľov nebol v maskáčoch) a viditeľne nemal žiadnu strelnú zbraň. Moja ruka so zbraňou už mimovoľne premierovala na jeho hlavu, keď som dostal ranu do krku. Prišlo to tak rýchlo, že som ani nepostrehol pohyb toho chlapíka. (alebo to nebolo až tak rýchlo, len ja som to už v svojom stave nedokázal vnímať). A to som stále čumel priamo naňho. Potom prišli hviezdičky, nanešťastie nie tie na nočnej oblohe, ale tie v mojej hlave. Moja posledá myšlienka bola udivením nad tým, že kôli jednému skoro mŕtvemu človeku sa tu nahrnuli traja, aby ma dostali...

Niežeby som si potom dlho nič nepamätal, pamätám sa hlavne na to, že som lietal medzi hviezdičkami, ale nejak mi to nepripadalo ako reálny svet...neviem prečo, asi to bolo tým že som lietal na lietajúcom koberci. Divné mi to pripadalo preto, že na koberci bol vyšitý veľký tank...a na perzských kobercoch nikdy tanky neboli. Teda, aspoň nie na tých lietajúcich.

Otvoril som oči a hneď ich zase zatvoril, lebo ma do nich bodlo ostré svetlo. Cítil som, že ležím na niečom tvrdom. Vzduch bolo cítiť dezinfekčnými prostriedkami a čistotou. Niečo také som si pamätal ešte z časov pred vojnou. Bol to pach nemocnice, nezameniteľný z ničím iným. Pomaly som otvoril oči a otočil hlavu na stranu, aby som sa nemusel dívať do toho jasného svetla. Miestnosť bola prázdna. Steny pokryté bielymi kachličkami sa leskli a nepríjemne odrážali svetlo. Ležal som na nerezovom stole a vedľa mňa bol menší stolík na ktorom bola položená akási nádoba. Čo je v nej som však nevidel, lebo okraj bol veľmi vysoko. Pokúsil som sa zdvihnúť hlavu. Nešlo to. Niežeby som nevládal, ale okolo krku som mal niečo ako kožený obojok pripútaný k nemocničnému stolu. Po krátkom skúšaní som zistil, že putá mám aj na rukách a nohách (teda, na jednej nohe...druhú som si akosi necítil). Reflexívne som sa chvíľu pokúšal putá roztrhnúť, aj keď som vedel, že je to nemožné. Naviac som cítil, že ma sily zase opúšťajú. Ale tentokrát to bolo iné. Bolo to akoby už definitívne. Neviem prečo, ale tak som to cítil. Svetlo sa zmenilo na podivné čiernobiele tiene. Potom prišla tma. Dlhá, nekonečná, mrayivo lepkavá tma.

Na ostrí noža

Z diaľky sa pomaly približoval prúd dúhového svetla. Ostro kontrastujúc s temnotou naokolo z neho šľahali záblesky jasnej bielej energie. Padal som do temnej špirály nevedomia nekonečnej temnoty. Vír mojich myšlienok sa trhal a posledné zvyšky mojej mysle sa strácali v žiariacej búrke ničoty. Stal som sa myšlienkou. Jednoduchou, prostou bez akýchkoľvek veľkých cieľov, bez zmyslu existencie, bez potreby vyjadrenia. Odrazu som cítil voľnosť a svet sa zmenil. Špirála aj búrka zmizli a nahradil ich rozvíjajúci sa fraktál konečnej hranice. Stále meniac farbu a tvar preletel som stenou nepoznaného a zbadal tých ostatných. Každý reprezentoval samého seba v najčistšej forme, aká môže existovať. Priblížil som sa a nasával nové nepoznané farby a vzory. Zrazu sa zablyslo. Ocitol som sa v rýchlo sa stáčajúcom prúde svetla, ktorý ma unášal preč od ostatných k neexistujúcim horizontom nesveta. Znovu sa zjavila dúha a biele záblesky. Na čierno žiariaca singularita vesmíru mojich niekdajších myšlienok sa začala rozpínať, akoby sa snažila ma pohltiť...
"...dýchaj..." zaznel nejasný hlas. Pripadal mi divný akoby z obrovskej diaľky. Po chvíli som naň zabudol.

Čas sa začal meniť. Najprv som ho vnímal ako podvedomý tok nemennosti. Postupne sa zhmotňoval a naberal jasný tvar prelievajúceho sa pieskového mora. Stále pomalšie a pomalšie sa vlny rozlievali do priestoru. Nekonečno sa ich snažilo zovrieť a ovládnuť, ale čas je nemenný a večný, stále tu je a nieje. Stále sa nemení ale zároveň nadobúda všetkých možných tvarov.

"Dýchaj." zaznel zase ten cudzý hlas. Tentokrát to už bol bližšie ale stále veľmi ďaleko. Nevenoval som mu pozornosť.

Ostrý lúč hmoty ma zasiahol a všetko okolo mňa sa neuveriteľne zrýchlilo. Alebo som sa zrýchlil ja a všetko ostatné zastavilo? Videl som ako som v úžastnej rýchlosti preletel okolo nejakej búrky a mraku pestrofarebných predstáv. Vnímal som to jasne a spomalene, ale vedel som, že sa to musí všetko diať veľmi rýchlo. Potom sa čas zastavil. Viem, že čas sa nemôže zastaviť ale aj tak sa to stalo. Dialo sa niečo divné. Niečo, čo sa diať nemalo. I keď som vlastne nevedel, čo sa má diať, lebo som nikdy nič podobné nezažil. A vtedy som si uvedomil, že zase uvažujem jasne a rozumne...

"Dýchaj!" zaznelo z diaľky, akoby ma niekto priškrteným hlasom volal. Otočil som sa za hlasom ale nevidel som nikoho.

Minúty sa menili na hodiny, hodiny na dni a dni na celé roky. Ocitol som sa uveznený v časovej slučke vydaný na pospas cvojim pocitom, ktoré oddelene od môjho vedomia získavali vlastné obrysy. Svetielkujúca cesta, ktorá sa zjavila podomnou sa vlnila ako elektrický úhor a stále sa približovala. Obvýjala sa okolo mojej neexistencie a zahaľovala ju štítom temného svetla.

"DÝCHAJ!!!" ozval sa mi priamo do uší hlas a ja som ho spoznal. Bol to môj hlas, moje slová ale myšlienka a vôľa vyjadriť sa akoby neprišla odomňa. Odrazu mi bolo všetko jasné. Nadýchol som sa.

Cítil som ako s mi pľúca plnia vzduchom a vstrebávajú životodárny kyslík. Každá bunka v mojom tele ožívala, každý orgán sa prebúdzal. Po druhom nádychu som zistil, že vzduch nieje až taký lahodný, ako som si predstavoval. Páchol odpadkami a plesňou. Aktivoval som oči a obraz po chvíli zrnenia naskočil.

Počkať, obyčajne predsa oči otvorím a nie "aktivujem"! A nepamätám si, že by mi niekedy zrak „zrnil“! Ako vravím...niečo nebolo v poriadku...

Na "obrazovke" začal rýchlo nabiehať akýsi text. Ono to nebola ani tak obrazovka ako priehľadný rámček visiaci niekde predomnou vo vzduchu. Vydesene som na to hľadel, ale akokoľvek som otočil hlavu, stále tam bol. Po chvíli text zastal a objavil sa nápis "prosím potvrďte spustenie diagnostického programu". Pomyslel som si, že taká diagnistika by sa mi celkom hodila, obzvlášť v stave, v akom som. Ale čo znamená že to treba "potvrdiť". V tej chvíli sa spustil program. Nevedel som, či som to zapríčinil ja, alebo niečo iné. Asi po minúte, keď som pred očami nevidel nič iné, len šialenú ymäť čísiel a strohých počítačových príkazov sa vo vzduchu objavil nápis: "štart systému". Keď zmizol odrazu sa na obtrazovke objavila spústa dát. Všetko od mojej telesnej kondície, psychického stavu až po teplotu a tlak vzduchu v okolí. Prehľadne sa to usporiadalo niekde v dolnom pravom okraji zorného poľa. Keď som si pomyslel, že si chcem informácie prehliadnuť, posunuli sa do stredu a potom zase späť (krivka psychyckého stavu asi nebola dobrá, síce sa v tom nevyznám, ale asi aj tu platí pravidlo, že čím červenšia farba, tým horšie). Ako som sa tak hral s obrázkami predomnou uvedomil som si že ležím na zemi a nebolo by zlé postaviť sa a obhliadnuť okolie. Oprel som sa lakťami dozadu o niečo mäkké a posadil sa. Všade naokolo bola nepreniknuteľná tma. Trochu svetla by nezaškodilo...obraz sa presvetlil a zaostril. Téda, aj nočné videnie to má vstavané. To som sa teda potešil.(ani som sa veľmi nedivil, v tom čase som si ešte celkom neuvedomoval situáciu v akej som bol). Pomaly som sa postavil a rozhliadol.

Po tom, čo som uvidel som sa skoro zas dostal do kómy. Bol som na niečom, čo pripomínalo skládku. Len s tým rozdielom, že tu neboli odpadky ale ľudia. Aj keď...ľudia. Boli to skôr odporne znetvorené zbytky ľudských tiel. Niektoré s umelo prišitými končatinami, nektoré s divnými protézami. Rozpárané hrudníky, akoby z nich niečo vybuchlo, hlavy bez očí, z ktorých trčali káble a rôzne prístroje. Telá prešpikované železnými ihlami a sondami, bez vnútorností, s vnútornosťami naviac, s hadicami trčiacimi z krku...niektoré telá vyzerali nedotknuto, síce v značnom štádiu rozkladu, ale stále to bolo lepšie, ako tie ostatné "nepodarky". Hmm, to bude asi ten správny výraz pre to, čo som okolo seba videl. Biologický odpad, pravdepodobne pozostatky po nejakých nepodarených experimentoch. Odvrátil som "oči"...

Padol som na kolená a prišlo mi zle. Keby som normálne videl povedal by som, že sa mi točí hlava. Ponoril som tvár do dlaní a zvalil sa na zem. Videl som umrieť veľa ľudí. Videl som vo svojom živote veci tak odporné, že väčšina ľudí by omdlela už pri pomyslení na ne. Ale toto dostalo aj mňa. Bolo to ako živá galéria mŕtvych. Obrazy tak strašné, že by boli nevhodné aj do filmových krvákov. Bolo to nepopísateľné.

Otočil som hlavu a zase sa postavil. Vdiaľke bolo vidno hustý čierny dym stúpajúci k rannej oblohe. Na skládku za sebou som sa už radšej nepozeral. Oblaky na obzore sa krvavo leskli východom slnka. Dym znamená továrne a továrne mesto. Nebol som si istý, či sa chcem vydať do mesta. Obzvlášť v stave, v akom som, a keď neviem, čo je to za mesto. Pozrel som sa dolu. Mal som oblečený dlhý otrhaný nemocničný plášť. Bol som bosý a holé nohy sa zabárali do bahna. Zdalo sa mi, že som vyžší ako som býval. Opatrne som vykročil. Šlo to napodiv ľahko. Len do bahna som sa zabáral trochu viac ako som bol zvyknutý. Asi som aj ťažší, ako som býval. Pokúsil som sa rozbehnúť a išlo to. Moje pohyby boli jemnejšie a presnejšie ako predtým. Akoby niekto zamňa stále kontroloval, kde položím nohu. Pridal som. Chcel som byť od tej skládky čo najďalej a čo najskôr. Ani som sa neobhliadol, len som bežal. Necítil som únavu ani nič podobné. Cítil som sa proste normálne. Zbytok skládky ubiehajúci okolo mňa nebol až taký strašný. Našťastie to boli regulérne odpadky veľkomesta. Kartónové krabice, plastikové obaly, prázdne fľaše, čo to biologického odpadu...mix. Ako som sa tak obzeral, obraz sa zase zašal strácať. Nebolo to ako technická porucha, nič nezrnilo, nevypadával prúd...proste som prestával vidieť.

Zase ma obklopilo nekonečno so svojimi konečnými hranicami pravdepodobnosti a predvídateľnosti. Moje myšlienky sa zase začali trhať. Ale teraz som sa nezmenil na jednoduchú myšlienku bez informácie. Tentokrát som niesol jasný príkaz, príkaz sám pre seba, pre svoje hmotné telo...

Nadýchol som sa a obraz sa vrátil. Kľačal som na kolenách a mokré bahno nepríjemne studilo na nohách. Stále som bol na skládke. Až vtedy som si uvedomil, že som nedýchal, odkedy som sa prvýkrát prebudil. Nevnímal som to, obyčajne dýcham automaticky. Teda aspoň som zvykol dýchať automaticky, teda moje telo zvyklo dýchať bez môjho jasného príkazu. Teraz to bolo iné. Moje telo stratilo chuť žiť a ja som sa v tomto svete držal len silou mysle. Cítil som sa ako pripútaný k stroju, ktorý ovládam. Ako pasažier. Ale stále to bolo moje telo, stále som cítil svoje pohyby, vnímal prirodzene okolie. Len som si uvedomil, že keď prestanem myslieť na to, že chcem v tomto svete ostať, tak proste odídem a už sa nevrátim. Kam odídem? To neviem, ale jedno viem určite: ešte sa mi tam nechce. Niečo sa definitívne zmenilo a ja som si naplno uvedomil svoju situáciu. Ocitol som sa na ostrí noža. Na hranici medzi životom a smrťou...a vybral som si život. Ale z ostria som nespadol, to sa dalo len na jednu stranu. Na tú, na ktorú som spadnúť nechcel. Môj život, sama podstata môjho bytia stále bojovala zo smrťou a aj keď sa moje telo už vzdalo, stále som mu nedovolil odísť. Dospel som na poslednú hranicu slobodnej vôle. Mohol som si vybrať medzi životom a smrťou a nikto ma nemohol ovplyvniť, alebo fyzicky zastaviť pri vykonávaní mojej myšlienky, môjho príkazu. Keď budem chcieť zomrieť, proste prestanem dýchať a odídem. Žiaden automatický reflex plniaci moje pľúca vzduchom, žiadne prerezávanie slučky či naťahovanie spúšte, proste zomriem.

Zase som stál na nohách a kráčal smerom k mestu. Tentokrát som nebežal a ostražite pozoroval okolie. To, že môžem zomrieť kedy chcem ešte neznamená, že nemôžem zomrieť proti svojej vôli. Myslím že by som tu asi bez tela žiť nemohol. Teda bez tela...ono to už asi nieje tak celkom moje telo. Som vyžší, ťažší a dýchať mi stačí raz za dvadsať minút (Pri behu). Zrkadlo nikde na skládke nebolo, tak som si tvár obzrieť nemohol. Ale tá sa asi tiež mierne zmenila. Len dúfam, že nie veľmi. Mám svoju tvár celkom rád. Nejak som si na ňu už zvykol.

Predomnou sa začali objavovať zbytky budov niekdajšieho priemyselného komplexu. Ostali tu zanechané napospas prírode a vyzerali už dosť schátralo. Prikrčil som sa k stene starej továrnej haly a pomaly, skrytý v tieni, pokračoval ďalej.

Priority a začiaok

Ako dlho som bol mimo? Vojna ešte asi stále trvá, ale ako sa vyvýja? Že nevyhrávame je jasné, ale ako stojíme? Čo sa stalo s mojimi priateľmi a kde to vlastne som? Čo sa vlastne stalo so mnou? Tieto a ešte kopa iných otázok mi výrili v hlave keď som pomaly postupoval smerom, ktorým som tušil mesto. Hnilobný zápach skládky opadol a nahradil do dusivý gumový smrad tovární. Slnko zatiaľ už celkom vyšlo a pomedzi oblaky prnikali jeho jasné lúče. Ako sa odrážalo od drobných sklenených čriepkov na zemi, vytvárali pre moje oči neuveriteľné tancujúce divadlo. Zdalo sa mi že v diaľke pred sebou vidím pohyb. Takže som odložil základné myšlienky človeka práve prebudeného na smetisku na neskôr a nahradil ich dočasne základnými potrebami človeka, ktorý sa prebudil na smetisku. Potreba č.: 1 – šaty: V meste som nemohol pobehovať len v otrhanom nemocničnom plášti, ktorý som mal oblečený (i keď, ak by som bol v meste niekde v strednej európe ešte by sa tam o ten honosný odev pobili). Vyzeralo by to veľmi nápadne. Potreba č.:2 – zbrane: je stále vojna, bez zbrane je človek na ulici ako bez ruky. Potreba č.:3 – informácie: to už začnem riešiť tie otázky.

Ešte som vlastne nespomenul, prečo si myslím, že je stále vojna. Človek by sa až divil, čo všetko sa dá zistiť z odpadkov na skládke...

Z myšlienok ma vytrhol zvuk krokov prichádzajúci z uličky vpravo. Pritisol som sa ku stene do tieňa a čakal, čo sa bude diať. Kroky sa približovali. Počul som dopadanie ďažkých podrážok na rozbitú dlažbu. Dokonca som počul aj jemné pukanie kameňa v miestach, kde bola dlažba ešte celá. Po chvíli som začul tiché hlasy. Rozprávali niečo po anglicky, ale nerozumel som čo. Potom sa kroky zastavili a bolo počuť len vzdialené mumlanie. Odhadoval som, že sa zastavili asi pätnásť metrov za rohom, kde som sa ukrýval. Opatrne som sa tam pozrel. Kupodivu som nikoho nevidel. Ulica vyzerala pusto. Ale tie hlasy som počul. Asi vychádzali z výklenku v stene do ktorého som nevidel. Potichu som vykročil tým smerom a snažil som sa stále držať v tieni. Veľmi by mi to aj tak nepomohlo, lebo nemocničný plášť bol, aj keď značne roztrhaný a extrémne špinavý, stále biely a teda na kontraste tmavej steny za mnou dobre viditeľný. Prešiel som asi päť metrov, keď z výklenku vykročili dve postavy. A vtedy sa mi zodpovedalo hneď niekoľko základných otázok nad ktorými som dovtedy uvažoval a vedel som, že mám problém.

Potreba č.:1 – šaty - sa razom zmenila na prioritu č.:1 – prežiť...

V tom malom okienku na okraji zorného poľa niečo červene zablikalo...bol to oznam o aktivácii "bojového módu"

Svet sa zastavil. Vlastne nie zastavil, len z môjho pohľadu extrémne spomalil. Už som si začínal myslieť, že som sa znova zabudol nadýchnuť, keď som si uvedomil, že môžem ovládať svoje telo a vnímať svet okolo seba. Pozrel som na tie dve postavy. Boli to vojaci oblečení do charakteristických sivobielych maskáčových uniforiem a čiernych nepriestrelných viest. Na hlavách mali prilby s ochrannými štítmi (mali ich otvorené, lebo akurát fajčili, preto sa zastavili v tom výklenku), a v rukách držali krátke samopaly s integrovanou podhlavňovou brokovnicou. Hliadku americkej inváznej armády poznám na prvý pohľad (vlastne u nich už iná ako „inváyna“ armáda neexistuje, takže toto oynačenie nieje celkom správne). Pomaly zdvíhali zbrane mieriac mojim smerom. Na vycvičených vojakov boli ich pohyby strašne pomalé. Od ich hlavní sa slabo zablesklo. Ale nebol to oheň výstrelov. Bolo to akoby "vpredu", niekde v mojich očiach Inštinktívne som sa prikrčil a začul som klapot naťahovaných uzáverov. Nebolo sa kde skryť. Po pravici holá stena, po ľavici chodník. Zo zábleskov vystúpili dva priesvitné červené kužele rozširujúce sa od hlavní preč. Kužele sa pohybovali podľa toho, ako vojaci pohybovali zbraňami. Nejak som pochopil, že je to asi nejaký počítačom generovaný predpoklad dráhy striel. Niečo podobné vraj používajú piloti bojových lietadiel, aby sa im lepšie vyhýbalo pasívnym streleckým priehradám. Vyskočil som a rozbehol sa k vojakom. Vedel som, že je to márne a nemôžem to stihnúť...a aj keby som to stihol, čo potom? Ale aspoň som sa snažil vyhnúť tým trajektóriám striel. A keďže sa kužele rozširovali smerom ku mne, ísť smerom dopredu bola asi dobrá voľba (vzhľadom k terénu a nemožnosti sa kryť asi jediná možná voľba). Ako som bežal uvedomil som si, že to už trvá nejak dlho. Miečo nieje v poriadku. Mal by som tu už ležať na chodníku v kaluži krvi prešpikovaný olovom. Ale ja som stále bežal. Bol som už na dva metre od prvého vojaka a ten ešte stále nemal namierené. Všetko to šlo ako v spomalenom filme, len ja som sa hýbal prirodzenou rýchlosťou. Zvuky okolného sveta sa zastavili na jenom tóne a veľmi pomaličky plynuli v rozťahaných hlbokých šeptoch. Cítil som ako mi kúsky rozdrveného betónu a zeme odlietajú spod nahých chodidiel. Pri každom kroku som sa trochu zaboril do zeme a zlomil nejakú kachličku (teda keď na mieste, kde som položil nohu ešte nejaká kachlička bola). Stál som už tesne pred vojakom, ktorý práve zdvihol zbraň a položil prst na poistku. Ukročil som do strany, jednou rukou chytil hlaveň a nasmeroval ju preč odomňa. Druhou rukou som zasadil úder na hrudník. Zacítil som trhnutie. Vojak sa odlepil od zeme a preletel niekde do stredu chodníka. Jeho zbraň mi ostala v ruke spolu s jeho zápästím. To bolo asi to trhnutie. Druhý vojak ešte stále mieril na miesto, kde som pred chvíľou stál a išiel pomaly do podrepu. Hodil som po ňom zbraň aj s rukou jeho mŕtveho kamaráta (na vyplietanie nevládnych prstov zo spúšte a následnú streľbu nebol čas). Zbraň ho zasiahla naplocho do ramena a vojak predviedol ukážkovú vzdušnú piruetu zakončenú ukážkovým pádom na nos. Ako sa v lete otáčal asi mimovoľne stlačil spúšť a tak bola pirueta obohatená ešte o nejaké tie svetelné a zvukové efekty. Stále keď z hlavne vyletela guľka, počítač v červenom kuželi vykreslil modrú čiaru, po ktorej letela. Aj keď strieľal automaticky, jasne som videl čiary po každej guľke zvlášť. Kým vojak dopadol na zem, padlo 12 výstrelov. To už som na ňom stál. Presnejšie stál som nohou tam, kde by mal normálne krk. Nevydal ani hláska len v jeho očiach zostal ten posmrtne hĺbavý, nechápavý výraz.

Červený nápis v mojom pohľade sa zmenil na zelený a svet sa znova rozbehol v normálnej rýchlosti. Prvému mŕtvemu vojakovi vypadla cigareta z úst a spadla na chodník, kde pomaly dohorievala. Ešte dlho som tam stál bez pohnutia a nevedel, čo si o tom mám myslieť. Jemný ranný vánok ma hladil po vlasoch a rozfukoval prízemný opar. Načúval som zvukom okolia, ale nevyzeralo to, že by ešte niekto boj zaregistroval. Asi by to vlastne nebolo ani také jednoduché to sledovať. Podľa môjho odhadu to celé netrvalo viac ako štyri sekundy. Otočil som sa dookola a pozoroval ulicu. Okrem vlajúcich starých novín a odpadkov na chodníku sa nič naookolo nehýbalo.

Začal som myslieť na dôležitejšie veci. To, že sú tu vojaci potvrdyovalo, že vojna stále pokračuje. Znamenalo to tiež, že som na území okupovanom inváznym vojskom. Podľa rozsahu niekdajšej industriálnej oblasti, v ktorej som sa teraz nachádzal som odhadoval, že to bude asi niektoré z niekdajších západoeurópskych veľkomiest. Posledné miesto, na ktoré si pamätám je malé pohraničné mestečko niekde pri nemecko-českých hrniciach. Na názve mesta nezáleží, obzvlášť od doby, keď ich američania všetky premenovali a zmenili na čísla (len si predstavte cestovné kancelárie ako miesto dovolenky v Paríži ponúkajú dovolenku v "čísle 17"). Zodvihol som zo zeme zbraň a striasol z nej mŕtvu ruku. Po bližšej prehliadke som zistil, že hlaveň nejak neustála zrážku s ramenom a tak som vybral zásobník a zbraň zas odhodil. Našťastie druhej zbrani pád na zem nijak výrazne neuškodil. Aj keď so spoľahlivosťou pri tejto zbrani sa aj tak počítať nedá. Tieto samopaly sa vyrábali doslova na milióny a bolo ich stále dosť (To sa zas raz amíci pokúsili napodobniť rusov...neúspešne). To sa však silne odrážalo na ich spoľahlivosti. Magazín "shooter" kedysi vyhlásil tento samopal za najčastejšie sa zasekávajúcu automatickú zbraň všetkých dôb. Redaktori si robili srandu že sa zasekáva tak často, že sa ani nedá nazvať „automatickou“. Nebyť podhlavňovej integrovanej brokovnice, tak by veľa vojakov prvej línie nemalo z čoho poriadne strieľať. Ako vravím, nič moc, ale na začiatok stačí. Zásobník, čo som vybral z poškodenej zbrane bol plný (32 nábojov), vo funkčnej zbrani bolo 20 nábojov a obidvaja vojaci mali ešte po jednom náhradnom zásobníku vo vrecku nohavíc (ako som tak počítal náboje uvedomil som si, že oni "ten posledný" zrejme nemajú) Mali ešte každý na opasku 10 nábojov do brokovnice. Vyzliekol som jenému vojakovi vestu, topánky a nohavice a obliekol sa. Nohavice a topánky mi boli trochu veľké, ale na komfort som v tej chvíli nemal ani pomyslenia. S vestou oblečenou na zbytkoch laboratórneho plášťa som síce vyzeral trochu výstredne, ale v uliciach mesta sa mi dúfam podarí zohnať niečo nenápadnejšie. Odtiahol som mŕtvoly k stene a cez vybité okno hodil do opustenej haly. Napodiv to šlo ľahko. Buď americkým vojakom dochádzajú zásoby a nemajú čo jesť, alebo som nejak záhadne zosilnel. I keď...spomenul som si, ako som jedného rukou odhodil do stredu ulice (z hrudníka pod vestou mu ostala len kaša)...asi to naozaj už niesom tak celkom ja.

Asi som sa vo svojich dedukciách trochu mýlil. Na starej hrdzavej plechovej ceduli pri príjazdovej ceste do mesta stálo: "Spokane". Niežeby som poznal všetky európske mestá, ale na niektoré americké som si spomínal...

Takže treba prehodnotiť situáciu. Niesom tak celkom tam, kde som si myslel že som. Vzhľadom k tomu by som sa mal začať chovať trochu inak...respektíve dosť inak. Nejak sa pokúsiť zahrať slušného Amerického občana (dobre...nie slušného ale prinajmenšom nenápadného). Pozrel som ešte raz na šaty čo som mal oblečené. Tak s tým bude dosť problém. Skúsil som zasunúť krátky samopal pod nepriestrelnú vestu. Nech som robil čo som robil, stále kúsok vytŕčal. Takto to teda nepôjde. Odhodil som vestu so sbraňou do najbližšieho kanálu a vykročil k žiarivej (americkej) budúcnosti.

Nakoniec to nebolo až také hrozné, ako som si myslel. Keďže som išiel smerom od skládky, vyhol som sa slušným štvrtiam, teda som sa vyhol aj väčšine nechcenej policajnej pozornosti. Prechádzal som časťou mesta, ktorá sa od skládky ani veľmi nelíšila. Rozpadnuté domy, vybité okná, na uliciach vypálené autá a kopy odpadkov. V kútok postávali hlúčiky bezdomovcov zaoberajúcich sa kšeftovaním s pitím, nejakými tými omamnými látkami, ženami...vlastne to vyzeralo ako nejaké "moderné" európske veľomesto. Teda, vlastne ako každé veľkomesto zasiahnuté "ich" spôsobom života. Nikto si ma veľmi nevšímal, buď mali na práci nejaké iné veci, alebo je môj extravagantný výzor v tejto štvrti bežným javom.

Asi po hodine predierania sa týmto "nádherným" predmestím som našiel to, čo som hľadal. Menšia, menej ošarpaná budova akých je na predmestiach veľa. Na tejto ale bolo dôležité to, že je opustená, respektíve, stala sa opustenou po krátkom nedobrovoľnom lete dvoch stálych obyvateľov cez predné okno. Bola to nízka dvojposchodová budova s veľkým výkladom do ulice a zadnými dverami. V lepších časoch pravdepodobne slúžila ako nejaký malý obchodík. Teraz bol výklad rozbitý, jeden roh budovy zbúraný a ohorený a zo strechy zostala tak polovica. Vnútri bola v prízemí len jedna veľká miestnosť so starými polámanými regálmi a ošarpaným pultom. Pred pultom ešte na zemi plápolalo ohnisko po predošlých obyvateľoch. Podľa rozsekanej vrchnej dosky pultu a poličiek za ním sa ľahko dalo usúdiť, čo bolo použité ako palivo do "klimatizácie". Asi bolo veľmi zima, pretože keď som otvoril dvere, o ktorých som si pôvodne myslel, že vedú ako zadný východ dozadu na dvor objavil som drevené schody v značnom štádiu rozkladu. Usúdil som, že druhé poschodie asi nestojí za obhliadku ani mne, keď už sa tam neuchýlili tí, čo tu boli predomnou. Takto mali nad sebou aspoň nejakú strechu. Zadné dvere do budovy som objavil zavalené za starými držiakmi časopisov a pohľadníc. Našťastie dvere boli hliníkové a presklené spevneným sklom tak ako predné, takže neboli vhodné na oheň. Z políc položených na zemi bola zhotovená provizórna...posteľ asi nie, to by bol príliš honosný názov. Proste miesto, kde sa dá spať zmäkčené starými krabicami a novinami. Spať...vlastne ani neviem, čo sa so mnou stane, keď zaspím. Môžem vôbec spať? Dovoľuje mi to moja nová telesná konštrukcia? Dokážem si v spánku pripomínať, že mám "žiť"? Neviem. Zatiaľ sa necítim unavený takže tíeto otázky odsuniem naneskôr. Ale ľahnúť si môžem. Vždy sa mi rozmýšľalo lepšie, keď som ležal.


S tým ležaním to nebolo až také jednoduché. A ani v budúcnosti asi nebude. Nejak som pozabudol na to, že som teraz o dosť ťažší ako som býval a tak si nejaký šlusák bude musieť postaviť novú posteľ. Ale čo, aj na zemi sa po pár úpravách leží dosť pohodlne. Sotva som privrel oči, moje problémy sa začali riešiť samy od seba. Nie síce cestou, akou by som si prial, ani som vlastne nemal možnosť to nejak ovplyvniť. Ale išlo to samo a ja som aspoň nemusel uvažovať čo ďalej.

Najprv som začul ten zvuk. V zmäti zvukov veľkomesta a kriku z ulice mi spočiatku pripadal tak prirodzený, že som si ho skoro ani nevšimol. Po chvíli sa mi však zazdalo, že je na ňom niečo divného. Bol to zvuk rotora vrtuľníku. Ako hovorím, nič zvláštne to v meste nieje, ale tento zvuk sa určite približoval stále bližšie ku mne. Možno sa mi to len zdalo, možno ten vrtuľník iba prelietal, no i tak som sa postavil a prikrčil za roh pri rozbitom výklade. Zvuk postupne silnel a kdesi nado mnou sa zastavil. Už nebolo pochýb, že sú tu kôli mne. Vyhliadol som spoza rohu práve vo chvíli, keď sa chodníka pred domom s švihnutím dotkli štyry výsadkové laná. Srekĺzol som popod okno a postavil sa za dvere. I keď rotor vydával silný zvuk, zazdalo sa mi, že počujem dopad niekoľkých párov podrážok na chodník. Sústredil som sa na hluk vonku, či nezačujem ešte niečo. Ale rachot motora prehlušil všetko. Kľučka na dverách sa začala opatrne pohybovať a dvere sa pomaly otvorili. Ustúpil som do tieňa bokom od dverí a pozoroval som, čo sa bude diať. Všimol som si, že vrtuľník sa medzičasom začal vzďaľovať. V svetle zvonka sa zaleskol plechovkvitý granát letiaci cez dvere. Podopade na podlahu začal syčať a po chvíli bola celá miestnosť zahalená husotou clonou bieleho dymu. Kde ja som to už zažil...

Pred očami sa mi zase objavilo nejaké menu a ja som bol veľmi šťastný, že v ňom bola aj položka termovidenia. Ihneď som to aktivoval. Pohľad na svet sa zmenil. Zrak automaticky reguloval svetlo a prispôsoboval tepelné stopy tak, aby boli v čo najlepšej zhode s realitou. Takže keď do miestnosti vstúpil prvý člen komanda, videl som všetko ako za jasného dňa. Dokonca som si mohol bez problémov prečítať meno na štítku uniformy (volal sa J.Jacobs). Prvý sa otočil na ľavo aby kryl priestor pred dverami a hneď za ním vbehol druhý ktorý sa otočil na opačnú stranu. Nestihol ani vyheknúť a už mal moju ruku v žalúdku. A to doslovne. Mohol som rukou nahmatať zbytky jeho obeda. Pozeral som sa mu priamo do očí z ktroých vzprchával život. Normálne taký pohľad neynesiem, ale toto bol nepriateľ, a u nepriateľa to nevadí. Jeden amík hore dolu...Vytrhol som mu z rúk zbraň (ale opatrne aby som ju tentoraz nevytrhol aj so zápästím.) To sa už jeho druhý kolega otáčal za podozrivým zvukom. Ako nevedel rozoznať, čo za telo to naňho vlastne letí, začal strieľať. Boli to asi nejakí profíci lebo v tom úžasnom spomalení, v akom som celú akciu videl som postrehol, že do letiaceho tela trafil všetky vystrelené guľky. Nie že by mu to bolo niečo platné lebo vzápätí naňho dopadlo a on stratil rovnováhu. ako pomaly padal dozadu, vbiehal už do miestnosti ďalší. Keďže počul streľbu zľava tak sa prikrčil za rámom dverí a obhliadal mieridlom priestor medzi policami. Dosť skoro pochopil, že to strieľal jeho kolega, ktorý sa už pomaly vymotával z objatia mŕtvoly ďalšieho člena týmu. Ale aj tak to nepochopil dosť skoro. Keby mu to pálilo lepšie, možno by ešte stihol zazrieť záblesky výstrelov, ktoré mu práve párali chrbát. Týto mali miesto málo účinných samopalov o dosť účinnejšie steyery, asi ešte s nejakou špeciálnou muníciou, pretože guľky prešli aj nepriestrelnou vestou ako maslom. Prvý komanďák sa ledva stihol vymotať z jednej mŕtvoly a už sa naňho valil prúd vnútorností niekoho ďalšieho. Mal z toho taký zmätok, že priskočil ku dverám, a sbnažil sa výsť von. Bohužiaľ jeho snaha bola márna, lebo v tej chvíli sa vonku spamätal zvyšok týmu a v domnení že tí čo vošli dovnútra to už majú za sebou (súdiac asi podľa potôčika krvi vytekajúceho z dverí) začal nekontrolovane páliť do vchodu a stien okolo. Omietka nad mojou hlavou sa postupne začínala pripomínať ementál a tak som radšej zmenil postavenie. Preskočil som za chrbtom chlapíka, ktorý pod prívalom guľiek svojich kolegov padal naspäť do miestnosti a vbehol medzi police do obchodu. No vlastne skôr som tam vletel, lebo ma nabrala tlaková vlna nejakého výbuchu. Takže majú okrem plynových aj nejaké ostré granáty...

Z celej sily som odvalil plechovú policu čo sa namňa zvalila. Bola to taká rana, že sa mi zadalo, že polica zarinčala aj o strop a odrazila sa späť. Celá miestnosť bola zahalená bielym dymom a prachom po výbuchu granátu. Ležal som asi päť metrov od dverí a zvonku som počul hlasy a hlasné štekanie rozkazov. Kotrmelcom dozadu som sa postavil na nohy a pritisol k stene. Chcvalabohu som nebol nejak vážne zranený a steyer v mojich rukách vyzeral tiež nepoškodene. Už keď som strieľal pred tým všimol som si zaujímavú vec. Počítač čo riadil moje videnie vyhodnotil pozíciu hlavne tak, ako pred tým keď namňa strieľali a teraz som viedel jasný lúč vychádzajúci priamo z hlavne. Ako laserové zameriavanie bez lasera. A o dosť presnejšie. Tiež som si všimol, že pri streľbe zbraňou nejak veľmi nehádzalo. Či to bolo spôsobené nejakou špeciálnou úpravou zbrane, alebo mojou novou telesnou konštrukciou, to som nevedel. A pravdu povediac, v mojej súčastnej situácii som nad tým nejak veľmi neuvažoval. Skôr ma zaujímalo, koľko mi ešte zostáva nábojov v zásobníku. Skrčil som sa ku stene za policu a sledoval, čo sa bude diať. Zatiaľ to vyzeralo, že je všade kľud. Dokonca hlasy vonku stíchli. Bolo pčuť len jemné slabnúce syčanie plynového granátu.

Niekde vľavo odo mňa zavŕzgali pánty. Ako som len mohol zabudnúť na zadné dvere? Taká školácka chyba. Ale už to nemnapravím. Počul som ako niekto vošiel do miestnosti a rýchlo sa premiestnil za starý pult. Z tej pozície ma zaťiaľ nemohli vidieť. Ale keď sa dostanú ďalej, tak z jednej strany nebudem ničím krytý. Rozhodol som sa zariskovať. Ako ma kedysi učili, keď nevieš čo urobiť, zaútoč. Zapol som bojový mód.

Vyskočil som, bokom dopadol na dlážku a začal sa po nej kĺzať. Celý ten pohyb mi pripadal nepatrične pomalý, ale vskutočnosti to muselo byť veľmi rýchle, pretože keď som dostal do zorného poľa priestor za pultom, dvaja ozbrojenci sa ešte nestihli otočiť mojim smerom. Ale to ich už páral prúd striel z mojej zbrane. Aj dávkou sa dá pekne mieriť, keď to tak nehádže. Behom chvíle už po stene za nimi stekali potôčiky krvi do kaluže, čo na zemi obtekala ich vnútornosti. Skočil som za pult presne vo chvíli, keď podlaha okolo mňa začala vybuchovať pod paľbou od hlavných dverí. Nanešťastie, pult nebol nepriestrelný ako to býva v akčných filmoch a vysokoenergetické projektily ho párali ako handru. Ostré triesky sa mi zapichovali do chrbta keď som dopadol do mäkkej krvavej masy, čo tu na zemi zostala z dvoch komanďákov. Našťastie zadnými dverami už nikto ďalší nešiel a tak som sa k nim rozbehol. Jasne som videl guľky, ktoré mi hvízdali okolo hlavy a zavŕtavali sa do steny predomnou. Vyskočil som z dverí a dopadol medzi hŕbu páchnucich odpadkov. Streľba v miestnosti ustala. Bleskovo som sa postavil na nohy a chcel sa rozbehnúť smerom od ulice, ale v poslednej chvíli som zbadal postavu vychádzajúcu spoza rohu. Nestačil ani namieriť, a už mal o jedno jasnovidecké oko uprostred čela viac. Len čo chlapík padol na zem, už vybiehal ďalší. Ale tento narozdiel od prvého menej pozeral dookola a viac strieľal. Chtiac nechtiac som sa musel prikrčiť za kontajner, aby som sa vyhol prúdu olova ktorý rozbíjal všetko naokolo. Chytil som steyera do jednej ruky a vystrčil ho zboku popri bedni.

To, čo je tak často vidieť vo filmoch, ako nejaký hrdina vezme útočnú pušku, či dokonca guľomet a strieľa z toho tak, že to drží jednou rukou je blbosť. Nikto to nedokáže. Keby sa o to niekto pokúšal tak mu to prinajmenšom odtrhne ruku. Mne to však nejakým záhadným spôsobom vyšlo. A nielen to. Ja som dokonca naslepo trafil toho zbesilo strieľajúceho chlapíka. Teda, pevne som dúfal, že som ho trafil, lebo streľba ustala.

V tom okamžiku sa niekto postavil do zadných dverí obchodu. Lúč, ktorý generoval počítač podľa smeru nepriateľovej hlavne sa mi pomaly zastavil na hrudi a tak nepríjemne červeno zablikal. To už som naňho dávno mieril aj ja a stisol som spúšť.

A....a nič. Došli náboje...

Pokúsil som sa uskočiť do strany. Znie to síce neuveriteľne, lebo ten chlapík stál sotva meter odomňa, ale skoro sa mi to podarilo. Strela ma zasiahla do ľavého ramena a vo vzduchu ma stočila do vývrtky. Našťastie som letel tak rýchlo, že ďalšie guľky dávky trhali len omietku za trajektóriou môjho skoku. Počas letu som odhodil prázdnu zbraň...teda skôr som ju miesto ako strelnú skúsil použiť ako vrhaciu. Zasiahol som ho pažbou do brucha a tak stratil na chvíľu rovnováhu a dávka trhajúca omietku sa posunula trocha vyžšie. Než sa chlapík spamätal a poriadne zase namieril už som letel proti nemu po ďalšom rýchlom odraze od steny. V skoku som mu bykrútil hlavu do veľmi neprirodzenej polohy a dopadol som naspäť do miestnosti. Asi ma už niekto čakal, pretože vzápätí som zľava začul to také charakteristické klix klax čo vydáva brokovnica pri nabíjaní.

Ten posledný čo z nich zostal bol asi jeden z tých šialencov, čo sa vyžívajú v pekných zbraniach a zbierajú ich. Usúdil som to podľa klasickej naťahovacej brokovnice s chrómovanou hlavňou, ktorá na mňa mierila. Vlastne ani nie tak mierila, ako vystrelila. Pocítil som také divné šteklenie v oblasti žalúdka a vzápätí náraz, ktorý ma prehodil asi meter dozadu. Doslova som sa zaryl temenom do kachličiek pod pultom. Pomyslel som si, že to je asi koniec, ako kedysi dávno keď som sedel na tej dlážke tesne pred tým než ma zajali. O to viac ma prekvapilo, že sa akosi môžem hýbať. A to by som sa po priamom zásahu brokovnicou veľmi nemal. Vlastne som mal byť už mŕtvy. Ale aj tak som ešte dokázal podkopnúť poslednému komanďákovi nohy a vrhnúť sa naňho. Ako ležal na zemi pokúsil sa ešte rýchlo zdvihnúť hlaveň a namieriť mi na hruď. Potom dostal ranu päsťou do čela. Úlomky jeho lebky sa zasekli do rozbitej podlahy a mozok vytekal prasklinou zboku hlavy. Nerozbil som mu hlavu. Ona doslova praskla ako balón. Mám v ruke o dosť väčšiu silu ako pred tým. Zhnusene som sa odvrátil od tohoto výjavu a oprel som sa sediac o stenu. Bolo mi nejak divne. Obraz sa chvíľami zachvel a zase stabilizoval. Už som dýchal dosť pravidelne (tak raz za pätnásť minút) takže tým to nebolo. Krvácanie z ramena sa akosi samo zastavilo a ja som mohol normálne hýbať rukou. Pozrel som sa na brucho kde som dostal ranu z brokovnice a k mojemu veľkému prekvapeniu som nezazrel obsah môjho žalúdka, ale len načervenalú čerstvo zjazvenú pokožku pod spálenými šatami. Cítil som divné svrbenie z toho miesta ktoré som nedokázal nejak presne lokalizovať. Akoby vychádzalo spod kože, niekde z mojich orgánov. Moje telo akoby regenerovalo niekoľkokrát rýchlejšie ako je normálne. Tú ranu som rozhodne nemal prežiť. A na ramene som nemal po priestrele ani stopy, len malú červenú jazvu. Dialo sa so mnou niečo divné, veľmi divné. Normálne by ma to strašne prekvapilo a spanikáril by som, ale po tom všetkom čo sa mi dnes stalo som to proste zobral ako ďlaší fakt. Neviem, čo so mnou urobili, ale po tom všetkom som sa už akosi necítil človekom. Aspoň som sa necítil človekom v zmysle vnímania svojho vlastného fyzického tela. Bol to veľmi zvláštny pocit a naplno som si to uvedomil vlastne až vtedy, sediac na dlážke opusteného obchodu po situácii, ktorú by som ako obyčajný človek určite neprežil. Bol som niečo viac. Niečo neprirodzené. A ešte stále som nepoznal všetky svoje možnosti.

Útek

Zanechal som úvah o mne a o mojej situácii, lebo som zase začul rotor približujúceho sa vrtuľníka. Rozhliadol som sa po krvavom bordeli okolo seba a začal hľadať nejaké vhodné vybavenie. Našťastie jeden z tých za pultom to schytal dávkou len do krku a do hlavy, takže jeho vesta zostala skoro neporušená keď nepočítam roztrhané pláty kedysi chrániace jeho krk. A dokonca mi aj celkom padla. Steyer sa ukázal ako vhodná zbraň, obzvlášť so strelivom, aké používa špeciálna jednotka. Od padlých som pozbieral asi 15 zásobníkov a nastrkal som si ich do vrecák nohavíc. Keď som odchádzal z miestnosti zadnými dverami, pohľad mi padol na chrómovanú brokovnicu, ktorú ten posledný ešte stále kŕčovito zvieral v rukách. Je síce neobratná, ale v úzkych chodbách a s mojou rýchlosťou...a navyše má aj remeň na chrbát s asi dvadsiatimi nábojmi zastrkanými do vreciek vpredu. Ako som sa snažil vyslobodiť zbraň z mŕtvolného zovretia, zrak mi padol na príručnú zbraň, ktorú mal chlapík v puzdre pri boku. Bol to doslova kanón. Starý desert eagle .45, rovnako ako brokovnica pekne pochrómovaný. Keď som ho vyberal z puzdra, všimol som si že má rozšírený zásobník a predĺženú hlaveň na tlmič. Ako keby niekto niekedy chcel naozaj stlmiť ten ohlušujúci zvuk, ktorý pri výstrele vydáva. Takže chlapík bol jasný znalec. Takáto hračka sa mi môže náramne hodiť, ak už nie na boj, na zastrašenie je dosť účinná. Puzdro aj s opaskom som si pripol k boku, hodil na rameno brokovnicu a vzal do ruky steyera. Naučeným pohybom som skontroloval záver a vykročil na ulicu.

Zvuk vrtuľníka sa ozýval už len nejaké dva bloky odo mňa a neúnavne sa približoval. Pritlačil som sa bližšie k stene aby ma bolo pod prevísajúcimi odkvapmi a hrdzavejúcimi požiarnymi schodiskami zo vzduchu čo najmenej vidno a pobral som sa čo najrýchlejšie opačným smerom, než z akého prichádzal zvuk. Ten sa spočiatku približoval, no potom sa začal vzďaľovať úmerne s rýchlosťou môjho kroku. Usúdil som, že keď doleteli na miesto a videli tam tú spúšť, asi sa im veľmi nechcelo ma prenasledovať. I keď prenasledovať...Ako ma vlastne našli? O tom, že by tí bezdomovci, čo som ich vyhodil z ich dočasného príbytku išli žalovať na políciu som vážne pochyboval. Jediná rozumná možnosť, ktorá ma v tej chvíli napadla bola že našli mŕtvu hliadku pri smetisku a dovtípili sa, že im jeden z experimentov asi tak trochu "ušiel". Alebo lepšie povedané vstal z mŕtvych. Každopádne ak to bolo tak, tak sú extrémne rýchli. Niečo mi na tej celej záležitosti akosi nesedelo. Len som v tej chvíli nevedel prísť na to, čo. A v mojej situácii sa tieto otázky zase zdali nepodstatné. Mal som dosť problémov s inými vecami. Konkrétne s tým otravným vrtuľníkom, ktorý sa, aspoň podľa zvuku, zas približoval.

Nevedel som síce, ako ma znova našli, ale našli ma. Bol som ukrytý v tmavej slepej uličke napoly zavalený smätnou bedňou plnou páchnucich odpadkov (v tejto časti mesta sa zjavne smetiari často nevyskytujú). Myslel som, že som skoro neviditeľný, teda aspoň zo vzduchu určite. Aj napriek tomu dávka z guľometu rozpárala asfalt sotva pár centimetrov od môjho ucha. Pochopil som, že takto to asi nepôjde. Prevalil som sa ku stene a zovrel v rukách pažbu steyera. Vrtuľník akurát pozdĺžne preletel nad šikmou uličkou a otáčal sa späť. Tentokrát nikoho nevysádzal, ale pálil z guľometu pod podvozkom. Pilot bol asi dosť naštvaný...možno videl ten šalát, čo zostal z jeho kolegov tam v obchode a tak nebral vôbec ohľady. Druhá dávka dokonale oklepala starú omietku na tehlovej stene a zazvonila o požiarny rebrík, za ktorý som sa chystal kryť. Namieril som na čelné sklo. Had zábleskov sa ku mne blížil stredom ulice a zdvíhal do vzduchu hŕby odpadkov. To už som pálil aj ja.

Na prednom skle stroja sa objavil rad puklín a potom celé prasklo a vysypalo sa dovnútra. Videl som ako sa úlomky skla zabodli pilotovi do nechránených častí tela. Ako prudko trhol pákou, dávka z guľometu stratila smer a takmer rozpolila jedno auto zaparkované na chodníku pri východe z uličky. Ľudia sa prozreteľne rozutekali už pri prvom náznaku problémov. Ešteže sme boli v chudobnej štvrti, kde sú obyvatelia na podobné situácie zvyknutí a pakujú sa hneď keď postrehnú že čosi nieje vporiadku. Inak by tu bol po chvíli poriadny bordel. Ako sa pilot snažil zvládnuť riadenie pri manipulovaní pákou nejak stále nepustil spúšť guľometu a steny okolitých budov sa rozpadli pod nárazmi nepretržitého prúdu projektilov. Skočil som za bedňu aby som mal aké také krytie a prikrčil sa. Po pár sekundách (veľmi dlhých sekundách) a nespočetných otočkách vrtuľník konečne zavadil chvostom o múr a zrútil sa na ulicu. Našťastie nevybuchol ako to býva v holywoodskych filmoch ale rotujúca vrtuľa aj tak dokázala narobiť z okolitých áut kopu separovaných súčiastok. Keď som sa konečne postavil, ulica okol mňa vyzerala ako salónk pripravený na komorné posedenie vyznávačov breylovho písma. Zo stien opadávali zbytky omietky a tehál. Kusy rotota boli zasekané do asfaltu a do vrakov áut a uprostred ulice syčal prerazený požiarny hydrant. Proste idilka ako z pravého akčného filmu. Len ten výbuch na konci tu chýbal. Teda niežeby mi nejak naozaj chýbal, ale bolo by to takpovediac estetickejšie. Dúfal som, že ten zostrelený vrtuľník ich aspoň pre dnešok uspokojí a dajú mi pokoj. Ale istý som si tým nebol. Tiež by ich to mohlo dosť naštvať, vrtuľníky, a hlavne palivo sú v týchto časoch drahé.

Tak nejak po čuchu som zamieril smerom k "civilizovanejším" štvrtiam. Keď bude naokolo veľa ľudí, snáď budú miernejší. Presa len, médiá sú aj po cenzúre stále nezávislé a nikto sa nepozerá rád na zmasakrovaných civilistov. I keď v dnešnom modernom svete sa význam slova "civilista" mení podľa toho, čo má človek oblečené. Vlastne nie v celom svete, hlavne v "ich" svete. Podľa "ich" sna a "ich" spôsobu života by v "ich" krajine nemala byť chudoba ani bezdomovci. Ale predsa len, ten zlý pocit z mŕtveho dieťaťa uprostred chodníka stále ostáva. Aj keď sa to vzťahuje len na "ich" deti v "ich" krajine.

Pomaly som sa blížil so lepších štvrtí a stále boô ešte pokoj. Môj výzor ani zbrane nikoho veľmi neupútali. Ešte stále som bol na okraji mesta a takéto niečo je tu popri vojnách gangov a večne narastajúcej kriminalite bežným javom. Ale aby som sa dostal niekde do lepších končín bez povšimnutia, musím sa chovať trochu nenápadnejšie. Rozhliadol som sa po nejakom obchode so šatstvom ale uvedomil som si, že vlastne ani nemám peniaze. Vtom mi zrak padol na menší obchodík s názvom "Tom´s Bazaar". Letmý pohľad do výhladu mi prezradil že je to presne to čo hľadám. Výklad bol plný lacných aj drahších prsteňov, mobilných telefónov, notebookov, šperkov a podobných vecí. Majiteľ by asi ťažko mohol niekomu poskytnúť dokumenty o kúpe a predaji týchto vecí, a aj keď hej, sériové čísla elektroniky by boli "záhadne" zoškrabané, alebo by hde tu chýbala nejaká pečiatka. Už na prvý pohľad bolo jasné, že ide o nejakého miestneho priekupníka a keďže som nemal žiadne peniaze, rozhodol som sa že skúsim šťastie vo výmennom obchode. Je na čase oprášiť moju angličtinu...

Obchod síce zvonka vyzeral ošarpane, ale zvnútra pripomínal solídny protiatómový bunker. Keď som prešiel dvoma oceľovými bezpečnostnými dverami, ocitol som sa v priestrannej betónovanej miestnosti na stenách ktorej sa pri slabom svetle holej žiarovky odrážali stovky políc. Amozrejme všetky za patričným petivom a mrežami. V zmysle starého porekadla "nešahat, pouze koukat!" sa na každej pletivovej stene vynímala ceduľka s upozornením o nebezpečí úrazu elektrickým prúdom. Predavač bol starší bradatý chlapík s výzorom pravého hárlejáka oblečený v koženej bunde bez rukávov a dlhých hnedých nohaviciach so strapcami a vysokých motocyklisticckých čižmách. Na ľavom líci mal dlhú jazvu tiahnucu sa až k čeľusti a spod bundy bolo vidieť tetovanie na rukách. Keď som vstúpil do miestnosti všimol som si, že nenápadne siahol rukou pod pult a očami si ma premeriaval. Potom jemne kývol bradou k stolu po mojej pravici. Položil som steyera, brokovnicu aj deserta na stolík a otočil sa so zdvihnutými rukami raz dookola. Chlapík sa pozrel na displej nad pultom umiestnený tak, aby naň nikto iný nedovidel a kývol rukou, akože mám ísť k nemu. Druhú ruku spod pultu však stále nevybral.

< Hľadač
zobrazené: 3129x
hodnotenie: 1.31 (1.31), hlasovalo: 13

Ako sa Vám páči tento príspevok?

ohodnotiť známkou 1 ohodnotiť známkou 2 ohodnotiť známkou 3

Komentáre

uff ze sa ti to chcelo pisat :)))
 - Sekhmet (13:28:06 27.10.2006)
pekne ... kedy bude pokracovanie? =)
 - zapo (20:05:59 27.10.2006)
Pokiaľ chcete pridávať nové veci alebo písať komentáre, musíte sa prihlásiť (prihlasovací formulár sa nachadza hore).
Pokiaľ ešte nemáte svoj účet, tak si ho môžete ihneď vytvoriť registráciou na naších stránkach.
.
.
top Hore | print Vytlačiť stránku
© 2003-2022 zapo & post authors, vygenerované za 0.044 sec.