Shadowrun

http://shadowrun.netroof.eu/

Shadowrun
.
Shadowrun
22.10.2019 - 01:19:28
Shadowrun
Shadowrun
Shadowrun
meno:
heslo:
[reg]   autologin
Shadowrun
Shadowrun

Hľadač

kategória: Poviedky

poslal Ekin ( 2.05.2007 | 15:53:57 )

Tak ma zas raz múza nakopala do riti tak som do štvrtej ráno písal. Enjoy...

Keď mi prestalo hučať v have, pomaly som otvoril oči. Oprel som sa o lakte, postupne sa posadil, a rozhliadol dookola. Všetko sa trochu rozmazávalo a malo našedivelé farby, ale to prejde po pár minútach. Mám s tým už bohužiaľ svoje skúsenosti. Ležím na streche rozpadávajúcej sa trafostanice niekdajšieho veľkomesta. Síce som si sprvu nevedel spomenúť, prečo tu som a čo tu robím, teraz je mi to jasné. Celé mi to objasnila postava štverajúca sa ku mne na strechu po hrdzavom požiarnom rebríku. Zvláštne na nej bolo, že dierou v jej hlave bol vidieť západ slnka.

Aby som však nikomu nekrivdil, musím spomenúť aj Eleanor. Aj ona mi pripomenula, kto som, kde som, a prečo tu som. Eleanor je skrátená dvojhlavňová brokovnica opierajúca sa teraz o moje koleno a ten surrealistický pohľad na západ slnka mala na svedomí práve ona. Po druhom výstrele som sa už mohol dívať “stereo”. Ghúlovi prudko odskočila hlava dozadu, ale to mu nebránilo v tom, aby ju v nasledujúcom momente zase zdvihol a zazubil sa na mňa. Poskytlo mi to však dosť času na opätovné nabitie zbrane a postavenie sa na nohy (znie to síce jednoducho, ale mal som pocit, že na chvíľu vidím aj zakrivenie vesmíru). Že ghúla neodrovnala ani druhá strela z brokovnice ma neprekvapovalo. Každý predsa vie, že ghúla môžeš prejsť aj tankom a bude sa stále hýbať (teda, budú sa hýbať jeho použiteľné časti...ak nejaké ostanú – všetko to závisí tak nejak od uhlu pod akým daný ghúl leží...nebudem to radšej zachádzať do detailov, ale sú to zaujímavé “experimenty”). Ghúl sa prestane hýbať (rozumej chodiť) ak mu nejakým spôsobom zničíš kĺby v nohách. A aj potom sa nehýbe len dovtedy, pokiaľ nezregeneruje poškodené časti. Takže stačilo urobiľ krok dozadu, počkať kým sa ghúl vytiahne po rebríku hore a postaví sa. Eleanor vie na diaľku nádherne amputovať kolenné kĺby.

Sadol som si na krabicu a zase nabil. Krabica, jasné. Ja som vám vlastne nespomenul krabicu. No, tá krabica je vlastne dôvod toho, prečo sa mi ešte stále trochu rozmazáva obraz. Vlastne ani nie tak krabica ako ten idiot, čo ju vyhodil z vrtuľníka po tom ako som vystúpil ja. Práve som sa zaoberal mojím kamošom ghúlom (konzultoval som s eleanor, pod akým uhlom mu mám streliť do hrudníka aby spadol zo strechy), keď mi na hlave pristál zbytok môjho vybavenia uzavretý v nepremokavej plechovej krabici. Už nikdy si nenajmem mexického pilota. Ghúla som preto netrafil do hrude, ale do hlavy a v poslednom záblesku vedomia som videl ako saltom vzad padá zo strechy. Takže, aby som sa dostal k téme – v krabici je zbytok môjho vybavenia, čo predstavuje predovšetkým vak s nábojmi (veľa nábojmi) do Eleanor, nejaké to jedlo, plynový varič, mobilný telefón so satelitným pripojením a pár litrov pitnej vody. K vaku je priviazaná aj puška (starší FA-MAS). Eleanor síce žiarli, ale predsa len je to už staršia dáma a náročné spoločenské prostredie v ktorom sa pohybuje zvykne mať neblahý vplyv na jej zdravie. A ako sa vraví: istota je istota.

Tak sa postupne dostávame k otázke: “Kde to som?”. To viem našťastie dosť presne (za predpokladu, že ten Mexičan, čo pilotoval vrtuľník vedel používať kompas.). Som v Los Angeles. Presnejšie povedané: bývalo to L.A.. Ešte presnejšie povedané: Je to stále L.A. len tu už nežijú takí milí ľudia ako kedysi. Teda...sú to stále milí ľudia, akurát že nežijú (aspoň nie v tom zmysle v akom väčšina ľudí definuje “žiť” nie z prísne biologického hľadiska.). Eleanor našťastie nerobí rozdiely medzi živými živými, mŕtvymi živými a nemŕtvymi živými. Do všetkých druhov strieľa úplne rovnako. Už je tomu viac než 50 rokov čo sa L.A. stalo “strediskom zhromažďovania posledného odpočinku” – inými slovami “skládkou mŕtvol”. Takže tu má Eleanor vždy dosť práce. Aha...Práca...to je vlastne to “Prečo” som tu. Nieje to také ľahké vysvetliť, takže začnem od začiatku: “Na začiatku bolo slovo...”

Ok ako chcete tak začnem od trochu neskoršieho obdobia: Pred necelými osemdesiatimi rokmi sa to konečne podarilo! To “to” bola vec o ktorej dovtedy najčastejčie rozprávali politici pri predvolebných kampaniach, vedci pred grantovými komisiami a kandidátky na titul “Miss Krásy” v rozhovoroch s porotou. Jednalo sa o vyliečenie všetkých chorôb. S tým “skvelým” nápadom prišli Japonci. Pár vedcov bolo tak zmagorených z pozerania kyberpunkového anime, že sa rozhodlo, že je celkom dobrý nápad nejakým spôsobom zrealizovať “nanoboty” vyskytujúce sa ako odpoveď na všetko v ich obľúbenom seriáli. Nanoboty, sú vlastne roboty. Len sú take malilililililililičké...že sú až neviditeľné. Niečo ako baktérie vyrobené človekom. No a tímto vedcom sa podarilo tieto robotititíky nielenže vyrobiť, ale ich aj úspešne naprogramovať a použiť. V podstate išlo o to, že hackli databázu lekárskej fakulty jednej nemenovanej stredoeurópskej univerzity (kde boli študenti tak leniví, že si pozerali prednášky cez internet pomocou kamery v prednáškovom sále), vytiahli všetky práce a prednášky (dokonca aj záznamy z pitiev) a nechali robotíkov, nech sa to naučia. Výsledok bol úžasný. Človek, čo mal v sebe nanoboty (podávajú sa vo forme injekcie či tabletky s desiatimi rôznymi príchuťami) bol odolný voči chorobám, vyliečili sa mu všetky jeho doterajšie chodoby (Všetky!!!) a žil skoro neobmedzene dlho. A problém nastal presne v tom slovíčku “skoro”. Ide o to, že keď sa tomuto človeku niečo stalo, povedzme napríklad že si omylom ufikol prst, keď krájal baklažán na filipínske mačacie kari, tak to nanoboty napravili. V danom prípade zregenerovali prst (prst “dorástol”) a človek si žil spokojne ďalej. Ak sa však stalo niečo vážnejšieho, ako napríklad spomalenie zo 180 na nulu za pár stotín sekundy cez čelné sklo o betónovú stenu, alebo nejaká iná podobná masívna deformácia telesnej schránky, proste hocičo pri čom mozog po dlhší čas nedostáva kyslík, človek predsa len zomrie. To však vôbec neznamená, že zomrie jeho telo. Nanoboty nemajú šajn o tom, či človek stále žije, alebo nie. Proste makajú ďalej. Takže zregenerujú telo a po čase sa začnú starať o prísun energie pre životné funkcie. V tejto fáze už telo nepracuje ako systém s centralizovanou nervovou sústavou, ale ako systém s rozptýenou nervovou sústavou. Každá skupinka nanobotov sa teda stará o svoj orgán a nezaujíma sa o ostatné. Je jednou z najväčších vedeckých záhad dnešnej doby, ako je možné, že takýto systém je schopný autonómneho života.

V prvých rokoch po masovom rozšírení nanobotov vznikal okolo mŕtvych hrozný zmätok. Niekedy sa stávalo, že mŕtvy si pri hľadaní energie pre chod orgánov našiel aj niečo “šťavnatejšieho”, ako kusy odpadkov. Vyskytovali sa aj prípady, keď si známi a rodina všimli, že ich priateľ/syn/dcéra/vnuk/milujúci otec/oddaná manželka sú mŕtvi až niekoľko týždňov po smrti keď si dotyčný z niekoho odhryzol. Mŕtvi radi napodobovali ich zvyklosti z predošlého života. Chodili do práce, do kina, do školy. Len sa chovali trochu “strnulo”. Najväčší problém však vznikol s ich likvidáciou, či presnejšie - uskladnením.
Mŕtveho (odborné označenie “Ghúl”) nieje problém chytiť. Nieje problém ho spacifikovať. Nieje problém ho prepraviť kamkoľvek (snáď okrem niektorých miest typu hotel Hilton a pod.). Problém je, že neexistuje spôsob, ako sa ho účinne a šetrne zbaviť. Niekoho samozrejme hneď napadlo, že ich môžeme spáliť. Avšak vynálezci nanobotov vo svojej nekonečnej genialite neboli zároveň aj ekológovia. A tak sa stalo, že jedna zo základných stavebných látok týchto unikátnych pracantov je tak extrémne toxická, že spálenie aj malého množstva by výrazne narušilo životné prostredie. Paradoxne, to, čo mnohých ľudí vyliečilo a držalo pri živote bolo pre nich zároveň smrteľne nebezpečné. Ľudia skúsili zosnulých zakopať pod zem, ale keďže telo si stále hľadalo energiu, mŕtvy sa proste vyhrabal a fungoval ďalej. V niektorých krajinách mŕtvych rozsekali na kúsky a chceli použiť ako hnojivo. Bohužiaľ, vďaka regeneračným účinkom nanobotov sa aj veľmi malé kúsky začnú v zemi rozkladať az po veľmi dlhej dobe (nehovoriac o rôznych protestoch zo strany humanitárnych a cirkevných organizácií). Bolo navrhnutých mnoho riešení problému a rozpútala sa živá verejná diskusia. A zatial sa mŕtvi hromadili v policajných celách a nepoužívaných fabrikách či veľkých štadiónoch.

Prelom prišiel asi rok po vzniku problému: Objavila sa skupina ľudí, ktorí si vraveli “Bratstvo Odchodu”, a ktorí pod zámienkou, že chcú zabrániť preľudneniu začali “redukovať” živú ľudskú populáciu. V tej dobe sa k nim pridalo pomerne veľa mladých ľudí skazených militantnými krvavými počítačovanými hrami a drsnými nemorálnymi akčnými filmami. Takže počty mŕtvol začali prudko stúpať a naozaj ich už nebolo kde dávať. Na niektorých miestach vznikali hororové pochody smrti a prepukla panika. Nakoniec sa zišla svetová komisia a v spolupráci s OSN a Africko- Klokaňou alianciou navrhli riešenie. Rozhodlo sa o vytvorení niekoľkých miest, kde sa budú mŕtvi zhromažďovať a strážiť. Jedným z takýchto miest je aj L.A.. Vznikli špeciálne oddiely na “elimináciu a transport zosnulých” (tu bol problém že niektorí ľudia sa ostýchali strieľať do mŕtvych, to však vyriešila moja generácia odchovaná na hororových sci-fi filmoch).
Keď sa situácia ustálila a ľudia začali zase viesť normálny život, tak sa stalo to, čo sa stáva vždy. Niekto dostal nápad, ako mŕtvych speňažiť. Začali vznikať rôzne atrakcie ako “vyhliadková cesta hororovou krajinou”, či “výlet do mesta mŕtvych”. Ale najväčší úspech mala akcia “zastreľ si svojho Ghúla”, ktorá priniesla jednému mladému progrmátorovi, ktorý na ten nápad prišiel toľko prachov, že sa stal bohatším ako iný, pred tým mladý, programátor, ktorý kedysi dostal nápad ktorý mu vzniesol toľko prachov, že sa stal najbohatším mužom na zemi. Ľusí bude stále baviť strieľať do iných ľudí. A keď už si človek nemôže zastrieľať “do živého” tak nech sa to aspoň pohybuje.

A tu sa konečne dostávame k mojej práci. Ide o to, že keď si niekto dobre zaplatí, tak ho kľudne na “zastreľ si svojho Ghúla” vysadia uprostred L.A. (treba síce obísť nejaké zákony, ale keď má turista dosť peňazí dostane sa aj do kozmu...). A tak sa niekedy stane, že sa niečo zvrtne a skupinka sa stratí /ochorie/neodhadne situáciu a zombíci majú hostinu. No a problém vzniká v tom, že keď chcú pozostalí dostaľ od poisťovne nejaké peniaze, musia dokázať že dotyčný je mŕtvy. Vtedy ľudia kontaktujú hľadačov, ktorí preskúmajú terén a donesú dôkazy. Niekedy stačí peňaženka, niekedy treba doniesť aj telesné ostatky na test DNA. Existujú celé hľadačské agentúry a spoločnosti. Niektorí hľadači ale pracujú aj samostatne. Vraví sa, že dlhodobá samostatná práca v takomto teréne môže viesť k vzniku vážnych psychyckých porúch, ale kto by veril kecom. Okrem toho Ja nepracujem sám. Je tu so mnou predsa aj Eleanor...

“Táakže čo tu máme dneska?” pozrel som sa na displej vreckového počítača. To už som mal vak na chrbte a zliezol som po rebríku zo strechy. naťukal som do počítača heslo a na obrazovke sa zobrazil stĺpec informácií.
“Fred Errickson – pozostatky, John Steward – pozostatky, Mark Tappman – osobné veci ...” hovoril som si nahlas mená, zatiaľ čo sa počítač pripojil cez mobilný telefón na satelitný vyhľadávací systém. Všetci traja boli z jednej skupinky takže by mohli byť blízko seba. Navyše jeden z nich mal voperovaný pozičný čip a na displeji, kde už údaje nahradila mapa mesta, zablikala malá modrá bodka. Usmial som sa. Eleanor úsmev opätovala. Tak isto ako ja, miluje svoju prácu.
“Tak čo zlato ideme?” vykročil som smerom ktorý ukázal počítač a pohladil zbraň po pažbe. Eleanor sa zamračila a otočila sa dozadu k vaku.
“Ja viem, že ten FA-MAS ťa štve. Ale spomeň si čo sa stalo minulý mesiac...” uprel som na ňu prísny pohľad. Zatvárila sa previnilo.
“Neboj, Ty budeš vždy moja prvá a jediná.” ukľudnil som ju a pridal do kroku.

Signál som vystopoval ľahko. Nepríjemnosť nastala v tom, že John Steward síce mal implantovaný pozičný čip, ale mal ho implantovaný v ľavom lakti. A jeho ľavá ruka sa bohužiaľ nenachádzala na tom mieste, kde zbytok jeho tela. Ruka sa stále pohybovala (ťahala sa na prstoch ako chrobák), ale to nieje v “novom” L.A. nič zvláštne. Bohužiaľ ruka na identifikáciu nestačí. Poisťovňa vyžaduje minimálne spodnú sánku s časťou chrupu. Kým som túto skutočnosť konzultoval s počítačom eleanor sa otočila a pozdravila dvoch mlsných príchozích. Počítač vyroloval na displej fotky hľadaných subjektov a tak som ich radšej skontroloval.
“Tak a teraz sa začne sranda” zamrmlal som si popod nos a zohol sa k zemi. Dobrému hľadačovi vraj stačí nájsť jeden prst aby našiel zvyšok tela. Pohybujem sa v tejto branži už niekoľko rokov, ale nikoho takého som ešte nestretol. Eleanor vraj videla niekoho čo dokázal stopovať podľa dlane s palcom aukazovákom, ale podľa mňa sú to kecy. Keď má človek nohu tak je to celkom fajn. Subjekt nemohol odísť ďaleko a navyše stopy sú dosť zreteľné lebo sa musel plaziť. S rukou je to omnoho horšie. Našťastie za roky praxe som si už vypestoval niečo ako inštinkt. Prižmúril som oči a chvíľu pohybujúcu sa ruku sledoval.
“Vidíš ako má polámané nechty na severnej strane?” konzultoval som svoje pozorovania s Eleanor.
“A tú špirálovitú odreninu veľkosti desaťhaliernika na lakti?” Eleanor pokývala hlavňami a prizrela sa.
“Jasné a skoro by som si nevšimol skrutovej deformácie v mieste separácie...” poďakoval som jej za postreh, zatiaľ čo ona sa obzrela a poslala ďalší pozdrav novému návštevníkovi.
“Takže na Juh...hmm”

Za pár hodín som došiel k zhadzovisku. To je miesto kde sa do mesta zhadzujú odpadky. Teda pre mňa niečo ako pre poľovníka potok, kde sa chodí napájať zver. Utáboril som sa v kancelárii na desiatom poschodí najbližšieho mrakodrapu a zabarikádoval dvere. Vedel som, že Ghúli sa začnú schádzať na večeru až okolo šiestej takže som sa rozhodol, že si zatiaľ večeru spravím ja. Rozbalil som varič, položil ho na starý konferenčný stôl a otvoril plechovku. Keď mi ich predavač ponúkal, bola z nich prezieravo odstránená etiketa a ja som sa prezieravo nepýtal, čo v nich je. Toto vyzeralo ako nejaká zelenina s niečim, čo možno kedysi bolo kura. Prvadupovediac, tie odpadky vonku páchli lepšie. Život hľadača nieje prechádzka ružovým sadom.

Eleanor si večeru nedala. Drží diétu. Síce jej stále vravím, že mi na jej postave nič nevadí, ale stále ťažko nesie to že som jej kedysi odrezal hlavne a pažbu. Tak som radšej mlčal aby som nevyvolal ďalšiu hádku a s ďalekohľadom na očach som sledoval zhadzovisko. Ghúlovia sa už postupne zhlukovali. Keď som videl koľko ich je, uvedomil som si, že je celkom dobre, že niesom po vetre inak by sa mohli prísť pozrieť na zbytky tej konzervy čo som mal na večeru (žalúdok práve dokončil šieste salto).
A vtedy som ich uvidel. Síce neprišli všetci traja z rovnakého smeru ale boli tam. Presne ako som predpokladal stiahli sa k najbližšiemu miestu, kde bola potrava. Opisovať spôsoby, akým sa mŕtvi kŕmia z odpadkov asi nemusím. V mnohom sa to nelíši od výjavov, ktoré je možné vzhliadnuť v uliciach moderného veľkomesta. Keď sa rozišli, išiel každý z nich zase na inú stranu. Ale teraz by to malo byť jednoduchšie, keď už poznám miesto, ktoré pravidelne navštevujú.

Vystopovať a nájsť prvých dvoch nebol skoro žiaden problém. Možno len pri druhom sa Eleanor činila trochu viac, ako býva zvykom. Ale nakoniec to predsa len dobre dopadlo a vo vaku som mal genetického materiálu za 50 tisíc. Ukázalo sa však, že nájsť tretieho bude väčší problém, ako som predpokladal. Síce stále chodil na zhadzovisko, ale už trikrát sa mi ho nepodarilo dostopovať. Zdalo sa, že cez noc sa zdržiava výrazne ďalej, ako ostatní. A stopovať v noci sa mi vážne nechcelo. Na štvrtý deň, keď už dochádzali zásoby nestráviteľných konzerv a Eleanor sa sťažovala, že jej vlhkosť nerobí dobre na vlasy, som sa rozhodol zariskovať: Keď sa Ghúlovia idú kŕmiť na zhadzovisko sú dosť upnutí na fakt, že ich za rohom čaká potrava, takže si menej všímajú okolie. Stačí sa chovať ako oni a je veľká šanca, že si vás nevšimnú. Takže som zhodil vak, do vrecák bundy si nastrkal nejaké dobroty pre Eleanor a okolo šiestej sa potácivým krokom vybral k zhadzovisku.

Zo zeme už situácia nebola tak prehľadná ako z desiateho poschodia s ďalekohľadom v ruke. Odpadky odporne páchli, ale pravdupovediac po niekoľkodňovej konzervovej kúre sa mi začínali zbiehať sliny. Navyše sa Eleanor v spoločnosti toľkých humanoidov necítila práve najlepšie. A rozhodne by bolo proti etikete tohoto miesta, keby sa s niekym pohádala.
Už predtým som si všimol, že ten posledný z trojice sa zvykne kŕmiť stále na jednom mieste. Obišiel som zhadzovisko (ghúlovia už pomali končili s večeru) a zamieril k obhorenému vraku auta na konci ulice. Mark Tappman tam samozrejme bol. Sedel zhrbený na vyvrátenej dopravnej značke, ľavý rukáv košele sa voľne kymácal vo vetre a s prázdnym výrazom niečo prežúval. Nanešťastie bolo všade okolo veľa spolustolovníkov, tak som nechcel vyvolávať rozruch. Po čase, keď sa začali rozchádzať som Marka nenápadne nasledoval. Došiel som za ním niekoľko blokov, keď zabočil do uličky medzi dvoma mrakodrapmi. Keď som však nakukol do ulice, nebolo nikoho vidieť. Podišiel som ku kontajneru opierajúcemu sa o stenu a prudko ho otvoril. Mark sa krčil na dne prázdnej nádoby a rukami si objímal kolená. Pomaly sa kymácal zo strany na stranu. Hneď mi bolo jasné, že aj napriek strate ruky je asi jediný z výpravy, ktorý prežil...

Mark sa pozrel hore a v očiach mal výraz očakávania blížiacej sa smrti. Odrazu sa mu zreničky rozšírili.
„Vy...Vy...Vy...n...n...nieste m...mŕtvy?“ vyjachtal zo seba keď zbadal ako sa tvárim. Premeral som si ho.
„Nie“ odpovedal som stroho. Niesom zvyknutý komunikovať s inými ľuďmi. Na Markovi bolo zreteľne vidno úľavu. Celý sa rozžiaril.
„Takže záchranný tým...“ zaradoval sa.
„Noo....nie tak celkom...“ odpovedal som a skontroval Eleanor.
„Hľadač?“ hádal Mark. „Ale to je vlastne jedno, hlavne že ste tu.“ pokúsil sa postaviť, stratil rovnováhu a oprel sa o stenu kontajnera.
„Moja rukaaa!!“ zaúpel. Zvláštne, dotraz, keď nemal nikoho, komu by sa posťažoval mu to bolo celkom jedno. A zrazu ho tá ruka bolí. To je blbosť, jeho ruka sa predsa plazí niekoľko kilometreov severne odtiaľto. Na takú diaľku nemôže cítiť nič.
„Ako sa odtiaľto dostaneme?“ vytrhol ma z myšlienok. Zase som si ho premeral.
„Zavolám mobilom vrtuľník a oni si po „nás“ prídu.“ prehodil som. Tie úvodzovky vo vete bolo asi jasne počuť takže sa teraz Mark pozeral trochu nechápavým výrazom.
„Aha...vám to ešte nedošlo. Za živého mi nezaplatia...“

Eleanor zase spoľahlivo odviedla svoju prácu. Do plastikového sáčku pleskli nejaké ďalšie časti tela a vydal som sa naspäť. Došiel k vaku, zavolal mobilom vrtuľník, pol hodiny sa rozčuľoval a snažil sa dohovoriť s Mexickým pilotom a potom ma odviezli. Dostal som 10 percent z poistnej sumy plus nejaké drobné na vedľajšie výdavky. Teraz ma čaká mesiac na bahamách. Máme tam s Eleanor obľúbenú opustenú pláž. Pripadám si tam ako stroskotanec na prázdnom ostrove. Celkom sa mi to páči...

< RICH (aneb kronika velkého idiota) Posledných 20 >
zobrazené: 3754x
hodnotenie: 1 (1), hlasovalo: 10

Ako sa Vám páči tento príspevok?

ohodnotiť známkou 1 ohodnotiť známkou 2 ohodnotiť známkou 3

Komentáre

Zda sa mi to, alebo ma Eleanor nejake az prilis nasilnicke sklony :o)
 - zapo (10:45:17 4.05.2007)
Pokiaľ chcete pridávať nové veci alebo písať komentáre, musíte sa prihlásiť (prihlasovací formulár sa nachadza hore).
Pokiaľ ešte nemáte svoj účet, tak si ho môžete ihneď vytvoriť registráciou na naších stránkach.
.
.
top Hore | print Vytlačiť stránku
© 2003-2019 zapo & post authors, vygenerované za 0.129 sec.